Edward Teller a Mimozemšťania

Autor: Michal Korenko | 30.1.2012 o 13:37 | (upravené 30.1.2012 o 13:45) Karma článku: 5,93 | Prečítané:  786x

„Ak chodí po zemi diabol, volá sa Edward Teller," povedal raz jeden z jeho mnohých kritikov, počas vojny vo Vietname, keď pripustil možnosť jadrového bombardovania Severného Vietnamu. Pred šesťdesiatimi rokmi sa stal Edward Teller otcom jedného z najkontraverznejších vedeckých a technologických projektov ľudstva, - vývoja a zostrojenia americkej vodíkovej bomby (Tellerovým sovietskym pendantom bol neskorší protikomunistický disident Andrej Sacharov).

 

Teller patril k množstvu známych a excelentných maďarských (v drvivej väčšine židovských) vedcov, naturalizovaných v USA, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj vedy a technológií v dvadsiatom storočí. A to od matematiky, cez informatiku, fyziku, chémiu, astronautiku až po filozofiu vedy. Enrico Fermi ich nazval pre ich maďarský prízvuk a časté používanie nezrozumiteľnej maďarčiny „Marťanmi". Výrazne zasiahli do  tak progresívnych smerov (často boli ich otcami) ako bola vtom čase teória výpočtových strojov a teória hier  (John (János) von Neumann), matematická analýza systémov (Eugen (Jenő) Wigner - Nobelová cena za fyziku), rôzne aplikácie kvantovej mechaniky (Edward (Ede) Teller a Leo Szilárd), biochémia (Albert Szent-Györgyi - Nobelová cena za medicínu), cez astronautiku a aeronautiku (Theodore von Kármán (Tódor Szőllőskislaki Kármán) - prvý riaditeľ NASA), až po filozofickú analýzu prírodných vied, teóriu poznania a možnosti a hranice induktívnej metódy (Michael (Mihály) Polanyi). Spomeňme ešte fyzika Denisa Gábora (Nobelova cena za objav holografie), jedného z najvýznamnejších matematikov 20. storočia Paula (Pál) Erdösa (teória grafov) a menej známych Victora Szebehelyho a Thomasa (Tamás) Sebeoka.

Dodnes je to tak trochu mysterióznou záhadou prečo hralo v polovici dvadsiateho storočia tak veľa maďarských mozgov kľúčové roly v tak širokých oblastiach prírodných vied. Všetci „Marťania" pochádzali zo židovskej strednej triedy a absolvovali jedno a to isté nemecké luteránske gymnázium v Budapešti (Teller, von Neumann, Szilárd a Wiegner dokonca vyrastali v jednej štvrti). Táto výnimočná „fluktuácia" v dejinách sa vysvetľuje jednak kvalitou strednej školy a pedagogickým talentom jej učiteľa matematiky László Rátza (Teller ju nazval najlepšou strednou školou na svete), ale nezanedbateľným faktorom bude aj židovské pozadie väčšiny „Marťanov". Kvôli rôznym obmedzeniam mali mladí Židia tendenciu vyniknúť nad štandardnú uhorskú adolescentnú populáciou a všetci mohli (aj kvôli židovskému kozmopolitizmu a svojmu sociálnemu zaradeniu) relatívne skoro opustiť rodné Maďarsko a  štúdium zavŕšili na najlepších školách a vedeckých centrách vo svete. Za Hortyho režimu platil Numerus clausus, diskriminačný zákon obmedzujúci štúdium Židom na vysokých školách.

Aj Edward Teller, ktorý sa narodil v roku 1908 v Budapešti patril k zámožnejšej stredostavovskej židovskej rodine. Jeho detstvo a mladosť (Tellerov otec pochádzal z Nových Zámkov) zahŕňajú turbulentné roky prvej svetovej vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska, krátka ale radikálna boľševická éra režimu Bélu Kúna a ekonomicky devastujúca menová inflácia, ktorá nasledovala potom. V roku 1926 opustil Edward Teller Budapešt a presťahoval sa do Nemecka, v roku 1933 Nemecko vymenil za Dánsko, v roku 1934 sa premiestnil do Anglicka a v roku 1935 sa už definitívne presťahoval do Ameriky. Jeho stredoeurópsky, židovský pôvod, turbulentné roky detstva, neskôr tragédia európskych židov, ktorej on unikol v ňom následne v Amerike výrazným spôsobom formovali cit pre vratkosť až absurdnosť ľudskej existencie, krehkosť politických inštitúcii (kritici hovorili o jeho oportunizme a machiavellizme) a vieru v Ameriku. V jej silu a úlohu pri záchrane Západnej civilizácie, ktorú v Európe ovládli barbari. Tento pocit zohral neskôr asi kľúčovú rolu v Tellerovom angažovaní sa pri samotnom vývoji nukleárnej bomby v  projekte Manhattan a počas studenej vojny v rámci McCarthyizmu (McCartyho vyšetrovací výbor pre neamerickú činnosť v päťdesiatych rokoch), pri vývoji americkej vodíkovej bomby, ale aj neskôr v Reagenových „Hviezdných vojnách".

Vo svojej autobiografii spomína Edward Teller na roky 1926 až 1933, ktoré strávil ako študent v Nemecku ako na jedny z najšťastnejších v celom živote, hoci tam počas jednej nešťastnej dopravnej nehody prišiel o nohu a celý život bol odkázaný na protézu. V tieto roky zažívala nemecká veda kreatívny boom, boli to roky liberálnej a uvoľnenej Wiemarskej republiky plnej talentovaných a vzdelaných emigrantov z východu (najviac však z Ruska a z Maďarska).

Teller sa po štúdiu chemického inžinierstva v Budapešti a v Karlsruhe stal ako doktorand v Lipsku súčasťou skupiny Wernera Heisenberga, ktorý v roku 1925 položil svojimi „reláciami neurčitosti" základy kvantovej mechaniky (Heisenberg mal vtedy iba 27 rokov). Kvantová mechanika predstavovala (a dodnes stále predstavuje) matematický aparát, ktorý nám umožňuje preniknúť do mikrosveta, umožňuje nám popísať správanie sa atómov a teda vysvetliť čokoľvek čo nejakým spôsobom s nimi súvisí. Celú chémiu, väčšinu sub-jadrovej fyziky a fyziky tuhých látok a väčšinu astrofyziky. Bola to nová vzrušujúca oblasť a nádejné vzrušujúce roky.

Teller sa považoval za chemika, mal v chémii dobre znalosti už z gymnázia v Budapešti a tak si vybral u Heisenberga aplikáciu kvantovej mechaniky v chémii. S Heisenbergom ostali veľmi blízkymi priateľmi až do Heisenbergovej smrti. Po druhej svetovej vojne (v ktorej obaja stáli na rozličných stranách barikády), keď mnoho amerických a v Amerike pracujúcich vedcov kritizovali Heisenbergovu účasť na nemeckom vojenskom nukleárnom programe Uranverein, sa Teller verejne Heisenberga zastal. Vedel, že Heisenber nikdy nebol nacista a vždy rešpektoval Heisenbergovu lojalitu k Nemecku.

V Lipsku potom v roku 1930 Teller obhájil dizertáciu o kvantovo-mechanickom popise molekuly vodíka, najjednoduchšej zo všetkých molekúl. Na mechanickom kalkulátore donekonečna  úporne počítal jej základné a excitované stavy. Počas rokov v Nemecku neskôr veľmi výdatne spolupracoval s Landauom, PlaczekomFranckom (Landau a Fanck neskôr dostanú Nobelové ceny za fyziku). Sám sa označoval viac za praktického riešiteľa problémov, než za hlbokého teoretického mysliteľa. Jeho ďalšie kľúčové príspevky z tých čias sú vysvetlenie diamagnetizmu v tuhých látkach a vysvetlenie spektier polymérnych molekúl.

Keď sa stal v roku 1933 Hitler po vyhratých demokratických voľbách ríšskym kancelárom, presťahoval sa Teller do Kodane, kde sa stal súčasťou skupiny ďalšej ikony vedy 20. storočia; Nielsa Bohra. Tam stretol talentovaného mladého politického utečenca z Odesy Jurija Gamova (neskôr George Gamow), ktorý ako prvý aplikoval kvantovú mechaniku na sub-jadrovú fyziku. V roku 1934 odišiel Gamow na univerzitu do Washingtonu. V roku 1935 Gamow pozval Tellera do Washingtonu a do roku 1939 spolu veľmi úzko spolupracovali. Množstvo talentovaných a šikovných emigrantov z Európy, (rovnako ako počas Weimarskej republiky v dvadsiatych rokoch) predstavovali vtedy pre Ameriku základ jej eruptívneho vedeckého a technologického progresu (1940-1970), ktorý sa už nikde inde vo svete ani predtým ani potom neopakoval.

Gamow bol brilantný mozog, len o štyri roky mladší ako Heisenberg, snáď i talentovanejší, no predstavoval Heisenbergovo aj Tellerovo opozitum. Gamow bol geniálny organizačný antitalent a potreboval spolupracovníkov ako bol Heisenber, alebo Teller. Bol to vizionár, ktorý produkoval geniálne idei ako impulzy v rýchlom slede, ktoré následne nechával pre Tellera a asistentov na rozpracovanie detailov. Gamow je v podstate otcom Big Bang teórie vzniku vesmíru, ale mal aj veľký vplyv na WatsonaCricka pri riešení štruktúry dvojzávitnice DNA. Teller mal okrem iného vedľa Gamowa na starosti aj haldy administratívnej prace, organizáciu mítingov a študentov. No Teller s radosťou spolupracoval s veselým a vždy uvoľneným Gamowom a s nostalgiou spomína na čas prežitý v spolupráci s ním.

Najdôležitejšie Tellerove výsledky z tohto obdobia sú Gamowa - Tellerova teória termonukleárnych fúzií a Jahnova-Tellerova teória viac - atomových molekúl s elektrónmi v degeneratívnych stavoch. Gamowa - Tellerova teória bola konkurenčnou teóriou k teórii Enrica Fermiho. Bol to jeden z mála prípadov, kedy sa ukázalo, že Fermi nemal pravdu. Táto teória otvorila dvere Tellerovi pre jadrovú fyziku a neskôr sa stála základom spojenej teórie slabých interakcií.

Celá jeho neskoršia kariéra je v znamení spolupráce v menších a väčších skupinách, od riadenia cez koordináciu až po takmer vysokú politiku. Zrejme žiadny iný vedec v dvadsiatom storočí nereprezentuje kontroverzné spojenie politiky a prírodných vied tak výrazne ako Edward Teller.

V januári 1939 boli Gamow a Teller na stretnutí teoretických fyzikov, ktoré sa každoročne konalo na Univerzite Georga Washingtona. V tomto roku mal byť míting venovaný fyzike nízkych teplôt. No hneď prvý deň stretnutia predstavil Gamow Nielsa Bohra, ktorý len nedávno dorazil do USA loďou z Kodane a Bohr referoval prítomným o novinkách v súvislostí s objavením štiepnej reakcie uránu v Nemecku. Len mesiac dozadu ju objavili Otto HahnLisa Meitner (Hahn za tento objav neskôr získa Nobelovú cenu, Meitnerovú Nobelovský výbor nepochopiteľne nekorektne prehliadne). Začala sa éra nukleárnej energie, ale aj druhá svetová vojna.

Vo februári 1939 zavolal z New Yorku Tellerovi jeho priateľ a krajan Leo Szilárd, že zaznamenal masívnu emisiu sekundárnych neutrónov pri rozpade atómov uránu. To by znamenalo, že explozívna reťazová reakcia rozpadu atómov uránu by mohla existovať a je aspoň teoreticky možne zostrojiť novú bombu dosiaľ nepoznanej ničivej sily. Pre Tellera a ďalších mladých fyzikov z Európy bolo jasne, že musia nejakým spôsobom zabrániť, aby sa takéto deštruktívne možnosti nukleárnej energie nedostali do rúk šialencom ako Hitler. Už v marci rovnakého roku sa na informačnom neformálnom stretnutí v Princetone stretú „zasvätenci" Niels Bohr, John Archibald Wheeler, Eugene Wigner, Victor Frederick Weisskopf, Leo SzilárdEdward Teller a dohodnú sa, že je z hľadiska strategického záujmu USA nevyhnutné udržať nové objavy v nukleárnej fyzike v čo možno najdlhšom utajení a zoznámiť s danou problematikou a situáciou zodpovedných ľudí v americkej vláde. Na tomto legendárnom stretnutí (na pôde prominentnej americkej inštitúcie), ktoré môžeme považovať za symbolický začiatok amerického nukleárneho programu bol jeden Američan, jeden Dán, jeden Rakúšan a traja Maďari - Marťania.

Nato aby presvedčili ľudí z americkej vlády skoncipoval neskôr Szilárd manifest pre prezidenta Roosevelta, ktorý podpísali viacerí významní vedci, ktorí vtedy pôsobili v USA, vrátane Einsteina. Práve k Einsteinovi na jeho letnú chatu na Long Islande, ktorý patril  skôr k váhajúcim signatárom, vyrazili pre podpis Teller a Szilárd. Výsledkom bolo zriadenie vládnej komisie pre urán (Advisory Committee on Uranium), čím sa mohla pomaly rozbehnúť byrokratická mašinéria, ktorá neskôr vyústila do vojenského a vedecko - technologického megaprojektu Manhattan; vývoja a výroby americkej nukleárnej bomby.

Teller pracoval v rámci projektu na troch rôznych miestach, dva roky na Columbia University pomáhal Fermimu s konštrukciou prvého jadrového reaktora (neskoršie jadrové elektrárne sú v podstate vedľajším produktom vývoja jadrovej bomby), dva roky v Metallurgical Laboratory v Chicagu spolupracoval pri extrakcii plutónia a dva roky v Los Alamos National Laboratory pri finálnej konštrukcii bomby. Na všetkých miestach, pracoval na rôznych paralelných a križujúcich sa projektoch, jeho široké znalosti z fyziky a chémie z neho robili užitočné spojenie medzi rôznymi, často disparátnymi a separátne utajenými časťami podniku. Jediná vec, ktorá mu robila ťažké problémy, ako píše vo svojej autobiografii, bolo sadnúť si a prevádzať presné a teda dlhotrvajúce teoretické výpočty. Elektrické počítacie stroje vtedy ešte neexistovali a jeho diplomová práca, výpočet molekulových stavov vodíka, mu spôsobila celoživotnú nechuť k prevádzaniu otravných mechanických výpočtov.

V Los Alamos mu táto nechuť priniesla kolízie so svojím nadriadeným Hansom Bethem, vedúcim teoretického oddelenia. Problémy vyriešil vedecký šéf celého projektu Robert Oppenhiemer, ktorý temperamentného Tellera podriadil priamo sebe a zamestnával ho úlohami ktoré viac konvenovali jeho naturelu. Teller už v tých časoch začal rozmýšľať a čiastočne aj paralelne pracovať nad vodíkovou bombou - možným využitím fúznej energie pre vojenské účely. Spolu s Oppenheimerom a ďalšími uvažovali o možnosti použiť nukleárnu explóziu ako rozbušku fúznej reakcie, ktorej vojenské dôsledky by boli ešte dramatickejšie ako dôsledky štiepnej explózie. Výsledkom Tellerovho úsilia bol návrh prvej vodikovej bomby tzv. Classical Super, ktorý vznikol ešte počas Manhattan projektu, no ktorý okrem politickej a ekonomickej podpory potreboval na úspešnú realizáciu aj kalkulačné schopnosti elektronických počítačov.

V roku 1945 sa skončila druhá svetová vojna jadrovým bombardovaním Japonska, zatiaľ čo Nemecko sa vzdalo možno pár mesiacov pred finalizáciou svojho vojenského nukleárneho programu. Dodnes sa vedú spory, či nemecký nukleárny program bol vedome Heisenbergom a jeho kolegami brzdený, alebo len jednoducho zaostával za americkým. Teller veril Heisenbergovi. V roku 1949 vyrobil svoju nukleárnu bombu Sovietský Zväz a tak začali v roku 1950 USA s vývojom vodíkovej superbomby.

Ešte pred tým sa totižto podarilo Tellerovi presvedčiť prezidenta Trumana, aj napriek ostrému odporu bývalých kolegov z Los Alamos o nevyhnutnosti vývoja Super B. Teller bol celý svoj dlhý život (zomrel v Kalifornii v roku 2003) skalopevne presvedčený, že najlepším spôsobom ako ubrániť, hoc aj „studený" mier je byť neustále o krok pred Rusmi. To znamená zbrojiť a zbrojiť. Tam sú dôvody aj korene jeho ľudského rozchodu s mnohými svojimi bývalými priateľmi z projektu Manhattan, z ktorých sa po Hirošime stali presvedčení idealistickí pacifisti. Teller bol ideovým otcom a nekompromisným podporovateľom aj Reaganovej Strategickej Obrannej Iniciatívy (SDI), obranného raketového štítu, na verejnosti známeho aj ako „Hviezdne vojny". Spustenie tejto iniciatívy pomohlo v osemdesiatych rokoch „uzbrojiť" Sovietský zväz a ukončiť tak studenú vojnu.

Je zaujímavé, že aj napriek zlovestnému militaristickému imidžu bol Teller silným odporcom vojenského utajovania. S tým mal problém už s generálom Grovesom, vojenským šéfom projektu Manhattan. Aj technický neúspech SDI pripisoval práve byrokratickému vojenskému hyperutajeniu, ktoré brzdilo kritický výskum a konečný vývoj. Ako príklad uvádzal nukleárne a informačné technológie. Kým v prvej veľmi utajovanej oblasti Rusi dokázali veľmi úspešne držať krok s Amerikou v úplne „odkrytých" IT technológiách dramaticky prepadli.

Tellerov život bol verným obrazom dialektiky 20. storočia - násilie, vojny, utópie a konfrontácie, ale aj idealizmus, obrana civilizácie a optimistický progres s množstvami paradoxov.

 

 

Istvan Hargittai, Judging Edward Teller: A Closer Look at One o...", Prometheus Books (October 12, 2010)

 

Edward Teller and Judith Shoolery, „Memoirs: A Twentieth-Century Journey in Science and Politics", Basic Books (October 15, 2002)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?